TOUCH AND GO • COCO CHMELÁR

Touch and Go

Tento semester som sa chcela zaoberať pozitívnymi fenoménmi, ktoré by ma vytrhli z pandemického stereotypu. Po pridelení témy – Ihrisko – som skúmala okolie svojho sídliska. Už na prvej expedícii som si všimla, že popraskané betónové miesta majú vlastnú energiu. Pociťovala som nostalgiu, radosť, smútok. Keď som stála na niektorom z nich, cítila som sa ako na javisku, akoby som vstúpila do rozohratého predstavenia. Spojila som si tieto pocity s jedným nácvikom z divadla, keď nás mentor vyzval hrať sa na naháňačku. Spočiatku sme sa na seba rozpačito pozerali. Na nácviky chodia totiž ľudia rôznych vekových kategórií, od 18 po 70 rokov. Asi desať dospelých ľudí sa naháňalo v relatívne malom priestore. Najskôr som sa cítila neskutočne trápne, ako aj ostatní, no po chvíli sme zabudli na náš vek, pohlavie či sociálny status. Nevnímali sme okolie, ale hru. Zrazu mentor zavelil stop, a my sme ostali stáť vysmiati dúfajúc, že hra bude pokračovať.

Na pochopenie tejto práce je nevyhnutné sa fyzicky zapojiť do procesu „zažiť to na vlastnej koži”. Fotografie a videá dokážu len čiastočne zachytiť atmosféru tejto opakovateľnej činnosti. Ide o formu dokumentácie, ktorá zachytáva samotné dielo, ktorým je proces naháňačky. Proces má v tejto práci fundamentálny význam. Od pozývania ľudí (priateľov a rodiny) až po diskusiu a reakcie medzi aktívnými či pasívnymi účastníkmi (pozorovatelia).

Naháňačky prebiehali vždy v nedeľu. Začali sme prvou adventnou nedeľou, aj keď to nebolo v pláne. Takisto ani zostava aktérov nebola zámerná. Mama, teta, babka, sesternica – tri generácie žien z maminej strany. Okrem nich nikto nemal záujem a čas hrať naháňačku v nedeľu pred obedom. 

V práci narábam a s jej vlastnosťou vnímať realitu inak. Na začiatku hry sa každý cíti zvláštne, pozerá sa okolo seba, do okien, skúma terén, či sa náhodou niekto nepozerá. V momente ako sa spustí nahánačka, nemá nikto čas sledovať okoloidúcich alebo sa zaoberať svojím vzhľadom. Vnímate len spoluhráčov a seba v priestore hry. Zrazu sa chcete úprimne hrať a smejete sa. Často si ani neuvedomíte, že v zápale aktivity občas vykríknete rôzne slová alebo nezrotumiteľné zvuky. Je to zvláštny stav, keď sa vás zmocní „detská“ hravosť, kde nie je priestor na nič „zlé“. S optimálnymi faktormi (miesto, čas, teplota, fyzický a psychický stav) môže naháňačka slúžiť ako forma meditácie. 

Môj hlavný zámer tkvie v hre, avšak v práci je citeľná kontinuita s aktuálnym dianím. Táto jednoduchá hra symbolicky znázorňuje opak toho, ako dnes, v období pandémie „žijeme“.

 

 

Share on facebook
Zdieľať

TOUCH AND GO • COCO CHMELÁR

Touch and Go

Tento semester som sa chcela zaoberať pozitívnymi fenoménmi, ktoré by ma vytrhli z pandemického stereotypu. Po pridelení témy – Ihrisko – som skúmala okolie svojho sídliska. Už na prvej expedícii som si všimla, že popraskané betónové miesta majú vlastnú energiu. Pociťovala som nostalgiu, radosť, smútok. Keď som stála na niektorom z nich, cítila som sa ako na javisku, akoby som vstúpila do rozohratého predstavenia. Spojila som si tieto pocity s jedným nácvikom z divadla, keď nás mentor vyzval hrať sa na naháňačku. Spočiatku sme sa na seba rozpačito pozerali. Na nácviky chodia totiž ľudia rôznych vekových kategórií, od 18 po 70 rokov. Asi desať dospelých ľudí sa naháňalo v relatívne malom priestore. Najskôr som sa cítila neskutočne trápne, ako aj ostatní, no po chvíli sme zabudli na náš vek, pohlavie či sociálny status. Nevnímali sme okolie, ale hru. Zrazu mentor zavelil stop, a my sme ostali stáť vysmiati dúfajúc, že hra bude pokračovať.

Na pochopenie tejto práce je nevyhnutné sa fyzicky zapojiť do procesu „zažiť to na vlastnej koži”. Fotografie a videá dokážu len čiastočne zachytiť atmosféru tejto opakovateľnej činnosti. Ide o formu dokumentácie, ktorá zachytáva samotné dielo, ktorým je proces naháňačky. Proces má v tejto práci fundamentálny význam. Od pozývania ľudí (priateľov a rodiny) až po diskusiu a reakcie medzi aktívnými či pasívnymi účastníkmi (pozorovatelia).

Naháňačky prebiehali vždy v nedeľu. Začali sme prvou adventnou nedeľou, aj keď to nebolo v pláne. Takisto ani zostava aktérov nebola zámerná. Mama, teta, babka, sesternica – tri generácie žien z maminej strany. Okrem nich nikto nemal záujem a čas hrať naháňačku v nedeľu pred obedom. 

V práci narábam a s jej vlastnosťou vnímať realitu inak. Na začiatku hry sa každý cíti zvláštne, pozerá sa okolo seba, do okien, skúma terén, či sa náhodou niekto nepozerá. V momente ako sa spustí nahánačka, nemá nikto čas sledovať okoloidúcich alebo sa zaoberať svojím vzhľadom. Vnímate len spoluhráčov a seba v priestore hry. Zrazu sa chcete úprimne hrať a smejete sa. Často si ani neuvedomíte, že v zápale aktivity občas vykríknete rôzne slová alebo nezrotumiteľné zvuky. Je to zvláštny stav, keď sa vás zmocní „detská“ hravosť, kde nie je priestor na nič „zlé“. S optimálnymi faktormi (miesto, čas, teplota, fyzický a psychický stav) môže naháňačka slúžiť ako forma meditácie. 

Môj hlavný zámer tkvie v hre, avšak v práci je citeľná kontinuita s aktuálnym dianím. Táto jednoduchá hra symbolicky znázorňuje opak toho, ako dnes, v období pandémie „žijeme“.

 

 

Share on facebook
Zdieľať

TOUCH AND GO • COCO CHMELÁR

Touch and Go

Tento semester som sa chcela zaoberať pozitívnymi fenoménmi, ktoré by ma vytrhli z pandemického stereotypu. Po pridelení témy – Ihrisko – som skúmala okolie svojho sídliska. Už na prvej expedícii som si všimla, že popraskané betónové miesta majú vlastnú energiu. Pociťovala som nostalgiu, radosť, smútok. Keď som stála na niektorom z nich, cítila som sa ako na javisku, akoby som vstúpila do rozohratého predstavenia. Spojila som si tieto pocity s jedným nácvikom z divadla, keď nás mentor vyzval hrať sa na naháňačku. Spočiatku sme sa na seba rozpačito pozerali. Na nácviky chodia totiž ľudia rôznych vekových kategórií, od 18 po 70 rokov. Asi desať dospelých ľudí sa naháňalo v relatívne malom priestore. Najskôr som sa cítila neskutočne trápne, ako aj ostatní, no po chvíli sme zabudli na náš vek, pohlavie či sociálny status. Nevnímali sme okolie, ale hru. Zrazu mentor zavelil stop, a my sme ostali stáť vysmiati dúfajúc, že hra bude pokračovať.

Na pochopenie tejto práce je nevyhnutné sa fyzicky zapojiť do procesu „zažiť to na vlastnej koži”. Fotografie a videá dokážu len čiastočne zachytiť atmosféru tejto opakovateľnej činnosti. Ide o formu dokumentácie, ktorá zachytáva samotné dielo, ktorým je proces naháňačky. Proces má v tejto práci fundamentálny význam. Od pozývania ľudí (priateľov a rodiny) až po diskusiu a reakcie medzi aktívnými či pasívnymi účastníkmi (pozorovatelia).

Naháňačky prebiehali vždy v nedeľu. Začali sme prvou adventnou nedeľou, aj keď to nebolo v pláne. Takisto ani zostava aktérov nebola zámerná. Mama, teta, babka, sesternica – tri generácie žien z maminej strany. Okrem nich nikto nemal záujem a čas hrať naháňačku v nedeľu pred obedom. 

V práci narábam a s jej vlastnosťou vnímať realitu inak. Na začiatku hry sa každý cíti zvláštne, pozerá sa okolo seba, do okien, skúma terén, či sa náhodou niekto nepozerá. V momente ako sa spustí nahánačka, nemá nikto čas sledovať okoloidúcich alebo sa zaoberať svojím vzhľadom. Vnímate len spoluhráčov a seba v priestore hry. Zrazu sa chcete úprimne hrať a smejete sa. Často si ani neuvedomíte, že v zápale aktivity občas vykríknete rôzne slová alebo nezrotumiteľné zvuky. Je to zvláštny stav, keď sa vás zmocní „detská“ hravosť, kde nie je priestor na nič „zlé“. S optimálnymi faktormi (miesto, čas, teplota, fyzický a psychický stav) môže naháňačka slúžiť ako forma meditácie. 

Môj hlavný zámer tkvie v hre, avšak v práci je citeľná kontinuita s aktuálnym dianím. Táto jednoduchá hra symbolicky znázorňuje opak toho, ako dnes, v období pandémie „žijeme“.

 

 

Share on facebook
Zdieľať
blportra kopie-33e1eb5a

Coco Chmelár

coco.loreth@gmail.com

blportra kopie-33e1eb5a

Coco Chmelár

coco.loreth@gmail.com

Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave

Katedra

Intermédiá

Ateliér

Ateliér priestorových komunikácií +

Ročník štúdia

2.

Stupeň štúdia

Bc.

Vedúci pedagógovia

Anton Čierny, Jaroslav Kyša

Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave

Katedra

Intermédiá

Ateliér

Ateliér priestorových komunikácií +

Ročník štúdia

2.

Stupeň štúdia

Bc.

Vedúci pedagógovia

Anton Čierny, Jaroslav Kyša