Kto určuje hranicu medzi tým, čo považujeme za prírodu a čo je v našich očiach technológia? Existuje táto hranica vôbec? Alebo sa tieto zdanlivé protipóly do seba vpíjajú a navzájom sa dopĺňajú?

Pri tvorbe organickej zložky toho, čo mala byť interaktívna skladačka sa vyskytol technický problém. Do digitálneho priestoru 3D softwaru, ktorý je snáď dokonalým predstaviteľom kontrolovaného tech prostredia, vstúpila náhoda – jav, ktorý je vo svojej podstate organický. Nastáva moment zlúčenia, ktorý nikto nenaplánoval – presne tak, ako sa to deje všade okolo nás. Z toho, čo bola pôvodne textúra kríku vznikol objekt ponášajúci sa na vesmírnu loď, ktorý si v tejto chvíli opäť privlastňuje organická hmota. Tak, ako sa príroda vkráda do procesov technológie, tak si aj berie naspäť priestor, z ktorého bola zdanlivo vyhnaná – ako keď opustené budovy obrastá mach. Môže sa zdať, že ide o boj o teritórium, no je to len cyklus zrodenia, zániku a nového života. 

Vesmírna loď prilieta ako symbol našeho spoliehania sa na technológiu, ako snaha utiecť pred následkami našej činnosti proti prírode, no tieto nádeje nevyhnuteľne splynú s tým, pred čím sa snažia ujsť.

Druhá fáza posúva dielo ďalej obrátením typickej následnosti kreatívnych postupov tým, keď ľudské ruky prerábajú mechanickú “dokonalosť” do hliny.

Použité technológie: Blender, 3D tlač, hlina, mach, pleseň