Stávam sa • Mária Mitríková

Stávam sa

Sme zvyknutí na to, že svet okolo nás, naši blízki či vzdialení známi aj my sami podliehame neustálej zmene. Niektoré zmeny ani nezaznamenáme alebo sa nás dotknú len zľahka. Iné sú radikálnejšie, niekedy až brutálne. Tie nielenže vyrušia zabehnutý rytmus dní, ale často vedú aj k vzácnemu uvedomeniu, že my sami sa meníme, že teraz sa to deje. Prinášajú otázku a potrebu zadefinovať si nanovo, kto je táto osoba, ktorou nazývam seba. Či už vo forme vysloveného racionálneho hľadania alebo intuitívnej nespokojnosti.

Môj rok 2019 – nie brutálna, vlastne radostná, ale stále radikálna zmena – dieťa. Rozhojdala denné aj nočné rutiny, náplň mojich dní a mnohé veci, ktoré ešte nemám ani pomenované. Prišlo to v malých postupných krokoch a napokon v jednom momente. Bola som už vtedy mamou? Znamená to, že odvtedy som seba vnímala ako matku? Alebo ešte nie? Kedy vôbec nastáva prechod medzi identitou A k identite B? Kedy som niekto iný, ďalší? Neviem. Zdá sa mi, akoby sa takto distinktne mohli meniť len vonkajšie okolnosti. Tie sa síce pokladajú za kritériá na nové pomenovanie pre osobu (matka má dieťa, dospelák má 18 rokov), no práve oni vytvárajú rozpor, väčšinou dočasný. Vnútri som pomalšia ako vonku. Učím sa v nových okolnostiach existovať, zoznamujem sa sama so sebou. A až pri pohľade späť dokážem pomenovať, že už dlhšie som (aj) tou ďalšou. Že hoci neviem kedy, no už som tam – teda tu.

Nech už je vonkajšie pomenovanie akékoľvek (mama, zdravý človek, umelec), vždy sa stávam sebou. Tento proces pretavujem do práce s písmom. Jeho postupnou premenou dokumentujem a zároveň zažívam zmenu v sebe. Písmo je autentické, moje, jednotlivé slová vznikli v konkrétnom čase v posledných takmer dvoch rokoch, vybraté sú z denníka. Denník je písaný ľavou rukou, ktorú som začala používať v snahe uvedomiť si nejaký nový začiatok i keď ťažkopádny. Ťarbavosť, nečitateľnosť, pomalý zápis pozvoľna nadobúda stálejšie tvary a približuje sa k zaužívanému rukopisu. Následné zväčšovanie a vypĺňanie tvarov slova som tak plní funkciu spätnej reflexie. Pri nej dokážem povedať, že už som.

12 stavov, 420 x 297 mm, ceruzka

Share on facebook
Zdieľať

Stávam sa • Mária Mitríková

Stávam sa

Sme zvyknutí na to, že svet okolo nás, naši blízki či vzdialení známi aj my sami podliehame neustálej zmene. Niektoré zmeny ani nezaznamenáme alebo sa nás dotknú len zľahka. Iné sú radikálnejšie, niekedy až brutálne. Tie nielenže vyrušia zabehnutý rytmus dní, ale často vedú aj k vzácnemu uvedomeniu, že my sami sa meníme, že teraz sa to deje. Prinášajú otázku a potrebu zadefinovať si nanovo, kto je táto osoba, ktorou nazývam seba. Či už vo forme vysloveného racionálneho hľadania alebo intuitívnej nespokojnosti.

Môj rok 2019 – nie brutálna, vlastne radostná, ale stále radikálna zmena – dieťa. Rozhojdala denné aj nočné rutiny, náplň mojich dní a mnohé veci, ktoré ešte nemám ani pomenované. Prišlo to v malých postupných krokoch a napokon v jednom momente. Bola som už vtedy mamou? Znamená to, že odvtedy som seba vnímala ako matku? Alebo ešte nie? Kedy vôbec nastáva prechod medzi identitou A k identite B? Kedy som niekto iný, ďalší? Neviem. Zdá sa mi, akoby sa takto distinktne mohli meniť len vonkajšie okolnosti. Tie sa síce pokladajú za kritériá na nové pomenovanie pre osobu (matka má dieťa, dospelák má 18 rokov), no práve oni vytvárajú rozpor, väčšinou dočasný. Vnútri som pomalšia ako vonku. Učím sa v nových okolnostiach existovať, zoznamujem sa sama so sebou. A až pri pohľade späť dokážem pomenovať, že už dlhšie som (aj) tou ďalšou. Že hoci neviem kedy, no už som tam – teda tu.

Nech už je vonkajšie pomenovanie akékoľvek (mama, zdravý človek, umelec), vždy sa stávam sebou. Tento proces pretavujem do práce s písmom. Jeho postupnou premenou dokumentujem a zároveň zažívam zmenu v sebe. Písmo je autentické, moje, jednotlivé slová vznikli v konkrétnom čase v posledných takmer dvoch rokoch, vybraté sú z denníka. Denník je písaný ľavou rukou, ktorú som začala používať v snahe uvedomiť si nejaký nový začiatok i keď ťažkopádny. Ťarbavosť, nečitateľnosť, pomalý zápis pozvoľna nadobúda stálejšie tvary a približuje sa k zaužívanému rukopisu. Následné zväčšovanie a vypĺňanie tvarov slova som tak plní funkciu spätnej reflexie. Pri nej dokážem povedať, že už som.

12 stavov, 420 x 297 mm, ceruzka

Share on facebook
Zdieľať

Stávam sa • Mária Mitríková

Stávam sa

Sme zvyknutí na to, že svet okolo nás, naši blízki či vzdialení známi aj my sami podliehame neustálej zmene. Niektoré zmeny ani nezaznamenáme alebo sa nás dotknú len zľahka. Iné sú radikálnejšie, niekedy až brutálne. Tie nielenže vyrušia zabehnutý rytmus dní, ale často vedú aj k vzácnemu uvedomeniu, že my sami sa meníme, že teraz sa to deje. Prinášajú otázku a potrebu zadefinovať si nanovo, kto je táto osoba, ktorou nazývam seba. Či už vo forme vysloveného racionálneho hľadania alebo intuitívnej nespokojnosti.

Môj rok 2019 – nie brutálna, vlastne radostná, ale stále radikálna zmena – dieťa. Rozhojdala denné aj nočné rutiny, náplň mojich dní a mnohé veci, ktoré ešte nemám ani pomenované. Prišlo to v malých postupných krokoch a napokon v jednom momente. Bola som už vtedy mamou? Znamená to, že odvtedy som seba vnímala ako matku? Alebo ešte nie? Kedy vôbec nastáva prechod medzi identitou A k identite B? Kedy som niekto iný, ďalší? Neviem. Zdá sa mi, akoby sa takto distinktne mohli meniť len vonkajšie okolnosti. Tie sa síce pokladajú za kritériá na nové pomenovanie pre osobu (matka má dieťa, dospelák má 18 rokov), no práve oni vytvárajú rozpor, väčšinou dočasný. Vnútri som pomalšia ako vonku. Učím sa v nových okolnostiach existovať, zoznamujem sa sama so sebou. A až pri pohľade späť dokážem pomenovať, že už dlhšie som (aj) tou ďalšou. Že hoci neviem kedy, no už som tam – teda tu.

Nech už je vonkajšie pomenovanie akékoľvek (mama, zdravý človek, umelec), vždy sa stávam sebou. Tento proces pretavujem do práce s písmom. Jeho postupnou premenou dokumentujem a zároveň zažívam zmenu v sebe. Písmo je autentické, moje, jednotlivé slová vznikli v konkrétnom čase v posledných takmer dvoch rokoch, vybraté sú z denníka. Denník je písaný ľavou rukou, ktorú som začala používať v snahe uvedomiť si nejaký nový začiatok i keď ťažkopádny. Ťarbavosť, nečitateľnosť, pomalý zápis pozvoľna nadobúda stálejšie tvary a približuje sa k zaužívanému rukopisu. Následné zväčšovanie a vypĺňanie tvarov slova som tak plní funkciu spätnej reflexie. Pri nej dokážem povedať, že už som.

12 stavov, 420 x 297 mm, ceruzka

Share on facebook
Zdieľať

Mária Mitríková

maria.maria.mitrikova@gmail.com

421903238824

Mária Mitríková

maria.maria.mitrikova@gmail.com

421903238824

Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave

Katedra

Grafika a iné médiá

Ateliér

Ateliér voľnej grafiky

Ročník štúdia

4.

Stupeň štúdia

Bc.

Vedúci pedagógovia

prof. Róbert Jančovič, akad. mal., Mgr. art. Ing. arch. Andrea Pézman, ArtD.

Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave

Katedra

Grafika a iné médiá

Ateliér

Ateliér voľnej grafiky

Ročník štúdia

4.

Stupeň štúdia

Bc.

Vedúci pedagógovia

prof. Róbert Jančovič, akad. mal., Mgr. art. Ing. arch. Andrea Pézman, ArtD.