Drahá Budúcnosť!

Na začiatku môjho listu by som Ťa chcel pozdraviť. Volám sa Piotr a som z minulosti, takže sme sa ešte nestretli. Napriek tomu by som Ťa veľmi chcel bližšie spoznať, vlastne nielen ja, ale takmer každý človek na Zemi. Asi preto o tebe v našej kultúre toľko píšeme, točíme o tebe filmy, hovoríme o tebe, bojíme sa ťa alebo dúfame, že si v pohode a budeme sa mať dobre.

Musím priznať, drahá Budúcnosť, že keď si v o sebe budúcnosti budeš čítať, pozerať o sebe filmy, počúvať o sebe staré reči, budeš prekvapená, ako veľmi sme sa mýlili. Určite si všimneš, že naša predstava o Tebe je väčšinou reprezentovaná masovou produkciou americkej kinematografie, v ktorej čelíme problémom, ktoré pred nás staviaš. Vo väčšine prípadov vyhráme, pretože sa vždy nájde nejaký výnimočný jedinec, ktorý buď vyhodí do vzduchu blížiaci sa meteorit, ktorý ohrozuje život na Zemi, alebo sa stretneme s návštevníkmi z inej planéty, ktorí sú, rovnako ako meteorit, hrozbou a znova sa objaví hrdina, ktorý sa postaví na obranu svetovej spoločnosti, aby nás zachránil pred konečným vyhladením.

Okrem hrozby, ktorú v takýchto filmoch predstavuješ, však rovnako môžeš byť aj super vyspelou kultúrou, kde lietame na autách, skúmame vesmír, obývame Mars, a na Mesiac chodíme na víkendové pobyty, presúvame sa tiež do virtuálneho sveta a prácu za nás vykonávajú stroje…

Na druhej strane, je tu aj menej optimistická vízia – situácia, v ktorej takmer všetci zomrieme a ostane iba hŕstka nešťastníkov, ktorí zrazu musia organizovať svet nanovo… Je toho veľa.

A čo na to svet vedy?, mohla by si sa spýtať. Nuž, ten je vo svojich predpovediach zdržanlivejší, ale ak zovšeobecníme odpovede vedcov, môžeme povedať iba: NEVIEME.

Ako som už spomínal v úvode, rád by som Ťa bližšie spoznal, takže som o Tebe rozbehol projekt. S vedomím, že spoznať Ťa je nemožné, som sa zameral na to, čo je tu a teraz – za predpokladu kontinuity času – pretože to, čo je tu a teraz, vyplýva z toho, čo bolo, a má vplyv na to, čo bude (aj keď nie každý s tým súhlasí). Takže ako vidíš, rozprávanie o Tebe je aj rozprávaním o čase, alebo skôr o tom, čo čas je. Jednu z odpovedí dal už svätý Augustín – možno si ju v budúcnosti prečítaš. Je to trochu lenivá odpoveď, ale aspoň je úprimná. Nebudem ho citovať doslovne, lebo sa mi nechce hľadať na internete, nemám čas…
“Čo je čas? Ak sa nikto nepýta, viem, ale ak sa niekto pýta a ja to musím vysvetliť, neviem.“

Ako vidíš, pri premýšľaní o Tebe nie je možné vyhnúť sa otázke času. Ak máme čas, máme aj fotografie. A ak máme čas aj fotografie, máme aj otázku: Čo je čas vo fotografii?
Zaujíma ma aj spôsob, akým si zobrazovaná. Prvé, čo mi napadne je neistota. Myslím, že je to základný pocit, ktorý má každá ľudská bytosť, keď na Teba myslí. Preto som sa rozhodol nájsť niečo, čo mi dá aspoň pocit kontroly nad Tebou.

Určitú nádej dáva informácia, že napríklad odpadky tu s nami zostanú ešte dlho. Určite sklo, ktorého rozklad bude trvať až tisíc rokov. Pravdepodobne niektoré druhy húb, pretože patria k organizmom s najdlhšou životnosťou a dokážu prežiť aj v extrémnych podmienkach. Nad zemeguľou, asi 34 000 kilometrov, budú lietať vyradené nefunkčné satelity, ktoré tam, keďže tam nie je atmosféra, zostanú, kým nevybuchne Slnko–vraj o štyri miliardy rokov.

Upokojujúc našu potrebu istoty, ktorej nedostatok spôsobuje stres a tým aj nervové poruchy, môžem s istotou povedať, že v budúcnosti budeš mať na nás, drahá Budúcnosť, pamiatku v podobe odpadu. Ale ako už vieme, nemôžeme si byť ničím istí.
Tento list zakončím slovami Richarda Corlissa, amerického filmového kritika a redaktora časopisu Time.
„Nič nestarne tak rýchlo ako včerajšia vízia budúcnosti“

S priateľským pozdravom,

 

 

Dear Future,

At the beginning of my letter, I would like to say hello. My name is Piotr and I’m from the past, so we haven’t met yet.Despite this, I would very much like to get to know you better. Actually, not only me, but almost every person on Earth. That’s probably why in our culture we write so much about you, we make movies about you, we talk about you, we’re afraid of you, or we hope you’re cool and we’ll have a good time.

I have to admit, Dear Future, that in the future, when you read about yourself, watch movies about yourself, listen to old talks about yourself, you will be surprised how wrong we were. You will surely notice that our image of you is mostly mass productions of the US cinema industry, in which we face the problems you create for us. In most cases, we win, because there will always be some outstanding individual who will either blow up an approaching meteorite that threatens life on Earth, or we will meet visitors from another planet who, like a meteorite, are a threat, and again, a hero will stand up to defend the world’s society, to save us from final extermination.

In addition to the threat that you are in such productions, you can also be a super-developed culture, where we fly cars, explore the universe, inhabit Mars, and the Moon is a place for weekend getaways, we also move to the virtual world and machines do the work for us …
On the other hand, a less optimistic vision is a situation in which almost all of us die, leaving a handful of unfortunates who suddenly have to organize the world anew… So, a lot of it.
What about the world of science, you might ask. Well, this one is more restrained in its predictions but, generalizing the answer given by scientists, all we can say is: WE DON’T KNOW.

As I mentioned in the introduction, I would like to get to know you better, so I started a project about you. Knowing that getting to know you is impossible, I focused on what is here and now, assuming the continuity of time, because what is here and now results from what was and has an impact on what will be (although not everyone agrees on this). Also, as you can see, talking about you is also talking about time, or rather what time is. One of the answers was given by Saint Augustine, you’ll probably read it in the future, it’s such a lazy answer, but at least sincere. I will quote this quote, not literally, because I don’t want to search the internet, because I don’t have time …
“What is time? If no one asks, I know, if someone asks, and I have to explain it, I don’t know.”

As you can see, focusing on you, it is impossible to avoid the issue of time. If we have time, we also have photography. And if we have time and photography, we also have the question of what is time in photography?

I am also interested in the way you are portrayed. The first thing that comes to my mind is uncertainty. I think that’s the basic feeling that every human being has, when we think of you. Therefore, I decided to find something that would at least give us a sense of control over you.

Some hope is given by the fact that garbage will remain with us for a long time. Certainly glass, which will take up to a thousand years to decompose. Probably some types of fungus, because these belong to the longest-lived organisms, and they can survive in extreme conditions. Above the globe, some 34,000 kilometers, there will be satellites and other debris that, since there is no atmosphere, will remain there until the Sun explodes, said in about four billion years.

Also appeasing our need for certainty, the lack of which causes stress and thus causes nervous disorders, I can safely say that we can be sure that in the future, you will have a souvenir of us, Dear Future, in the form of garbage, but as we already know, we can’t be sure about anything.
I will end this letter with the words of Richard Corliss, American film critic and editor of Time.
“Nothing ages as quickly as yesterday’s vision of the future”

Kind regards,