Zaoberám sa fotochemickým obrazom ako pamäťovou stopou. Narúšam klasický fotografický proces a tvorím obrazy, ktoré sa mi neustále menia pred očami. Korigujem svetlo, ukladám pred neho prekážky, rôzne materiály ktoré menia jeho trasu. Moja existencia, existencia materiálov, existencia svetla, spolu sa dotýkame a na svetlocitlivom fotografickom papieri zanechávame stopy. Svetlo ako nástroj. 

Vytváram fotografické obrazy, ktoré sú z časti vyvolané a ustálené, no určité časti sa stále vyvíjajú, posúvajú a menia. Fotografický obraz následne skenujem, pri čom dochádza k veľmi zaujímavému momentu. Obraz pri skenovaní znovu exponujem, urýchľujem zmenu, zachytávam moment exponovania a zároveň obraz “ustalujem”. Vytváram tak digitálnu verziu, ktorá už ďalej nereaguje. Spájam dva protichodné úkony – zastavenie a iniciovanie pohybu. 

Dôležitý je pre mňa samotný proces tvorby. Čas strávený v komore, red light, rozšírené zreničky, pach ustalovača. Bytie osamote s médiom a svetlom. Tu a teraz. Nereprodukovateľnosť momentu. Cieľom nie je nájsť konkrétne odpovede. Cieľom je zamýšľanie sa nad svetlom, nad stopou, nad existenciou, nad médiom a nad jeho možnosťami. Cieľom je pýtať sa seba samej a zamýšľať sa nad tým čo robím, keď tvorím? Čo to znamená vo vzťahu k povahe obrazu?