Zem ako element existujúci v symbióze, v jasne danom poriadku svojej existencie. Bez výraznej nutnosti zásahu človeka, no vo výraznej nutnosti človeka zasahovať do priestoru zeme. Navštevujem jedno konkrétne miesto takmer od jesene po jar. Snažím sa dívať na túto krajinu inak, reagovať prostredníctvom fotografie, zachytávať svedectvo zmeny, možno návratu k akejsi prirodzenosti. Návštevy sprašového kopca vystriedali návštevy ťažobnej jamy. Napriek devastačnému prístupu na mňa doliehalo uzemnenie zo zeme plynúce. 

Zem ako všeobecný pojem zjednocujúci ako neživé, tak živé ukryté.
Zem, ktorú máme potrebu vlastniť, obhospodáriť, držať ju v našej vidine usporiadanosti.
Počas posledných dvoch semestrov som prirovnávala zem a starostlivosť o ňu k poznaniu, k nesnahe o pochopenie jej vlastných nutností, ktoré bez ostychu obaľujeme svojimi vidinami, snahami prevýšiť seba samého. Hmota, ktorou sa obklopujeme nie je hmotou, lež našou intenciou.
Zem ako krajina, hmota prechádzajúca časovosťou. Zem so schopnosťou ukázať svoju traumu, zem schopná pohltiť tú našu.
Zem ako snaha o scitlivenie. Zem v reakcii na svetlo-citlivú emulziu. Prichádzala som s hnevom a odchádzam sama citlivejšia voči svojmu okoliu. Pretože všetko neživé sa práve v čase stáva súčasťou života, hoci toho nevideného, nie však strateného.