Ku konceptu tejto semestrálnej práce som sa dopracovala počas momentov strávených s mojou babkou v priestore jej izby. Veľké množstvo darov, fotiek a predmetov v jej izbe ma donútilo uvažovať nad tým, či jej tieto materiálne veci vynahradia skutočnú ľudskú prítomnosť a či pociťuje moja babka, (ale aj celkovo starí ľudia) osamelosť spojenú so strácaním ľudí v kontexte medziľudských vzťahov alebo aj smrti. Tieto moje myšlienky sa u mňa neskôr posunuli do uvažovania nad ľudskou pominuteľnosťou, smrteľnosťou, odchádzaním ľudí, spomienok a v konečnom dôsledku aj nad strácaním samého seba.
Na spracovanie tohto konceptu som si zvolila fotografickú techniku. Prepojenosť tejto techniky s myšlienkou pominuteľnosti som našla v tom, že exponovaný návrh je na fotopapieri zobrazený len istý čas a neskôr vplyvom svetla postupne mizne.
Ako námet som si zvolila fotky mojej babky a jej príbuzných z rôzneho obdobia jej života, ktoré som v procese dokumentovala a tým aj sledovala už spomínané miznutie. Fotky som doplnila autentickými zápiskami z babkinho denníka (“zábudníčka”), ktorý si už dlhší čas vedie.
Neskôr som vytvorila sadrový odliatok našich rúk, teda objekt zachytávajúci moment spojenia medzi nami. Sadra ako hmotný a trváci predmet, zaznamenávajúci podobu našich rúk v kontraste s procesuálnym charakterom fototechniky, ktorej postupné miznutie je symbolom pominuteľnosti a plynutia ľudského života.