Čo si predstavíš pri pojme prítomnosť? Nič, a vlastne všetko. Ticho a prázdno, plnosť a pokoj. Pozri sa na minulosť. Nie je tam nič. Predstav si budúcnosť. Nie je tam nič. Prítomnosť? Nič. Kedy sa to všetko vlastne odohráva? Aký krehký je momentálny okamih? Aké krehké až môže byť bytie? Aká krehká je prítomnosť? Nedá sa uchopiť, plynie a prúdi, a niekde medzi tým sa dá nájsť. Bez prestávky, bez minulosti, bez budúcnosti. Dá sa vôbec nejak pomenovať? Mám pocit že to zvládam obsiahnuť a pri tom sa mi to stráca. Nedá sa uchopiť. Mizne, stráca sa, rozpadá. Ponor sa do toho a nechaj to plynúť. Rozpadnúť, zastaviť, sceliť, rozplynúť, miznúť, premeniť.

Praesentia, v preklade prítomnosť. Celková inštalácia vychádza z toho, že všetko má svoj začiatok a svoj koniec. Všetko je pominuteľné. Niečo nové vznikne, niečo staré zanikne. A neskôr zanikne aj to nové. Ako drevo, ktoré sa premení na uhlie a popol a vyživí si vlastnú pôdu. Karamel evokuje jantár alebo živicu, ako konzervačný materiál – no rovnako sa rozpadá, pôsobí na neho čas a teplota, zmeny podmienok. Je to neustály proces premeny ako prírodný zákon. Zákon prírody, premenný proces vzniku a zániku, rozplynutia sa, rastu a rozpadu. Naznačujem tak krehkosť prítomného okamihu – prítomnosť, praesentiu.

Je niekde medzi začiatkom a koncom, vo vznikaní a zanikaní, v tichu a prázdne a zároveň v plnosti, v ničom a vo všetkom, v hmote a v nehmote. Toto sú tie krehké paradoxy, krehké momenty, okamihy, rovnako tak krehké objekty a zároveň aj ich materiály. Krehký vznik a krehký zánik, krehké podmienky. Objekty sa v každom okamihu sa menia, prebiehajú vo veľmi pomalom procese roztápania sa a opätovného tuhnutia.

Celá inštalácia sa premieňa veľmi pomalým tempom, ostré hrany sa zmäkčujú, vo vnútri sa drevo a karamel prepája a zároveň rozdeľuje. Nedá sa to zastaviť, každý okamih tejto inštalácie je jedinečný. Línie a obrysy sú časom jemnejšie, mäkšie, včera boli iné a zajtra budú tiež – to odkazuje k prítomnému okamihu a k jeho krehkosti.