V auguste 2022 som cestoval na sochárske sympózium, ktoré sa konalo vo Veľkom Šariši. Leto, voda, tvorivá činnosť, noví ľudia atď., veľmi som sa tešil. Moja radosť bola ešte viac umocnená tým, že plenér sa konal priamo pod Šariškým hradom, ktorý by som si pri tej príležitosti určite nenechal ujsť. Hrady mám rád, mám pre ne slabosť, vždy keď sa dá, tak nejaké navštevujem. Cítim, že k nim nejak patrím, alebo som k nim v minulom živote patril. Moja vášeň pre hrady, býva často vyhrotená až do takých extrémov, že keď okolo nejakého prechádzam, prestávam sa sústrediť na šoférovanie a celkovo dopravnú situáciu. Tak to bolo aj už pri spomínanej ceste na sympózium. Cestou tam som prechádzal okolo nášho unikátneho Spišského hradu. Zahľadel som sa naň, a popravde chystal som sa ho vyfotiť, a to aj napriek tomu, že v blízkej dobe navštívim iný hrad a budem v tejto mojej pasii čoskoro uspokojený. Vo chvíli, keď idete po diaľnici 120km/h je aj sekunda strašne veľa a tých sekúnd, ktoré som venoval Spišskému hradu bolo určite viac. V momente bolo predo mnou pomalšie auto, ktoré som zbadal na poslednú chvíľu. Brzda, strhol som volant vľavo, v späťáku iné auto, tak zas rýchlo vpravo, šmyk a nabúral som do boku pomalšieho auta čo bolo predtým predo mnou. Dopadlo to našťastie dobre na to ako blízko bola katastrofa. Našťastie sa nikomu nič nestalo, no autá si to dosť odniesli.

Rozhodol som sa tento môj zážitok zvizualizovať. Výsledkom sú dva búrajúce sa autá, ktoré očividne nie sú najnovšie modely a majú už čo to za sebou. Ešte je zjavné, že sú to autá, aj keď značná časť im už chýba. Presne tak, ako pri hradoch. Ešte plnia nejakú funkciu, ale ich najlepšie časy sú už minulosťou. Tak, ako pri hradoch. Ešte existujú, ale ako plynie čas, čoraz viac sa rozpadávajú. Opäť, tak isto, ako hrady. Autá už nikdy nebudú jazdiť ako kedysi, ale v podobe tejto inštalácie ešte môžu niekoho potešiť, prípadne inšpitovať. Presne tak ako mňa hrady.