Prvotný nápad vznikol pri skenovaní starých negatívov, kde som omylom naskenovala moje odtlačky. Začala som rozmýšľať nad dotykom s fotografiou alebo kontaktom, chiasmou, spojením ľudského a neľudského a spájať si to s obrazom. V procese fotografujem urbánny priestor, ktorý sa v postprocese mení na prostredie, ktoré je umelé, simulované, neosobné, vyčistené.

Digitálny svet začal prenikať do fyzického a posledné roky sa stal našou realitou. Fotografie sú výsledkom spolupráce ľudského a neľudského (človek/aparát/software). Vytvárajú dokonalú výpoveď o naliehavosti aktuálneho stavu, presýtenosti informáciami a zároveň nevedomosti možných udalostí. Skutočné prostredie urbánneho priestoru sa stáva simuláciou. Vzniká tak akýsi nový priestor a kontext obrazu.

Fotografia, s ktorou sa stretávame dnes sa stala súborom dát, ktoré už nie sú len obrazové. Ocitli sme sa v ére výpočtovej fotografie. Pracujeme s jednotkami a nulami, s novou estetikou, kde prístroj je ten, ktorý rozhoduje o výslednom obraze. Fotografiu, ktorá už dávno nezobrazuje realitu takú aká je, vytvára algoritmus. Fotografie sú ovládané “prístrojmi”, my sme ovládaní “prístrojmi”.

„Selhání, chyby, gliche nám pak, podobně jakov ve filmu Matrix, neodbytně připomínají, že náš pocit, že technologie skutečne ovládáme je jen iluzí a klamem.“– Postdigitální fotografie (Filip Láb)