Dielo zobrazuje rozbor mojej individuality. Tri rôzne pohľady na moju osobnosť za pomoci psychoterapeutických, psychiatrických a psychologických testov:

– stupnica nálad (zber každodenného náldového rozpoloženia v podobe 2 mesiacov)

– rorschachové testy (výskum psychiatra na základe analýzy obrazových testov)

– emocionálny graf (zber pohľadov ľudí v mojom okolí na základe emócií, ktoré sú podľa nich pre mňa určujúce a formujú to ako ma ľudia vnímajú)

Kto vlastne som?

Celý výskum som umiestnila do sterilného priestoru „ambulatnej čakárne“ lekára, čím som chcela navodiť dojem akéhosi akútneho zdravotného stavu a uchopiť tak vnímanie psychických porúch ako reálnu zdravotnú problematiku. Lekárske prostredie má navodiť pocit úzkosti a strachu, ktoré som v poslednom období intenzívne pociťovala. V čakárni počuť čas, ako pomaly tiká – tik-tak – ako dlho treba čakať a kedy sa spamätať a dať dokopy? Zobrazujem niečo, čo ma zachránilo – terapia, čo zformovalo môj „duševný autorpotrét“. Emócie sú našou „tvárou“, cez ňu sa dozvedáme kto naozaj sme, ovplyvňuje to, ako nás vnímajú ostatní, ako sa cítime sami vo vlastnej koži či tele a aj to, ako nás diagnostikuje terapeut či psychiater. Tento spôsob osobnej analýzy tromi princípmi psycho-testov mi umožnil vytvoriť akýsi môj „trojdimenzionálny“ autoportét.
Poukazuje aj na to, ako veľa-krát pomoc vyhľadávame a chceme ju, sme otvorení ju prijať… no neschopnosť systému pomoci v zdravotnej starostlivosti ju narúša („Neklopte nezavoláme vás“). A nám nezostáva nič iné len „čakať“. Ale dokedy?!