Marcoverse /bola to len jabloň/ je spojenie mikro a makro univerza do môjho osobného, lineárneho marcoversa. V ťahu čiary sa skrýva čas, čas vyplnený ťahom čiary. Čiary vypĺňajú plochy a plochy vypĺňajú priestor. Imaginárny vnútorný osobný priestor sa dostáva do reality, na povrch, je otvorený pre diváka, ktorý doň môže vstúpiť.

Na obhajobu Evy, bola to len jabloň.

Reakcia na zadanú tému mutant, hybrid, klon.

Tlak potreby činnosti, pohybu, potreby naplnenia času, sebarealizácie, utíšenie ega tým, že ho nechám kričať. Transkripcia informácie subjektívnej percepcie reality do reality. Vychádzanie z vlastných aj prevzatých ideálov a skepsí, značná symplifikácia niektorých komplikovaných formálnych znakov a značné zauzlovanie, zahusťovanie a zahmlievanie tých zdanlivo jednoduchých. Zlučovanie sfér vedeckého a imaginárneho, mystického a meditatívneho, jemne korigované súradnicami racionality v nadväzujúcom spáde presných náhod konzultovaných s Dionýzom. Zmysel práce v práci samotnej, odovzdanie sa plynutiu nepredvídateľného projektu – vzduchu (airbrush) – bodom tušu – čiare – plachte (ploche) – miestnosti (priestoru) – zvuku absentujúceho vodopádu (čas). Vytvorenie plynutia viacvrstvového zážitku. Doplnené o sentimentálne nostalgické cyklické návraty k tušovým kresbám. Doplnené úprimným autoportrétom – sviňorožec.

„The simulacrum is never what hides the truth – it is truth that hides the fact, that there is none. The simulacrum is true.“ – Ecclesiastes

Na tejto stránke je len fragment dokumentácie zdanlivého výsledku, ktorý je iba zastávkou v plynutí projektu vytvárania autorovho života. Za vytvorenie zvukovej stopy ďakujem Richardovi Hronskému (@hronskyy).

Asi 15 kresieb tušom na papieri, cez 42 metrov štvorcových airbrushu na bavlnených plachtách, niekoľko plátien, zopár výtlačkov linorytu v priestorovej inštalácii jemne rozpohybovanej ventilárom.