
Les. Mocné miesto. Príjemné miesto. Túlanie sa jeho cestičkami sa pre mňa stalo akousi meditáciou v pohybe. Zatiaľ čo myseľ počas prechádzky stimulujú hlboké senzorické podnety, naše fyzické telo zažíva tzv. “forest bathing”. Predstavuje to pre nás cennú skúsenosť, ktorá zanecháva hlboký pocit vyrovnania a spokojnosti. Taký môže poskytnúť len bezprostredný stret s prírodou. Keď sme tam – “tu”, máme čas pozorne vnímať, reflektovať a uvažovať o všetkom. A takto, v lese sa začala formulovať aj moja bakalárska práca.
Les, ako celok, vnímam ako ekológiu, ktorá zahŕňa ľudské bytosti súčasne s organickou i anorganickou matériou. Analyzujem otázky, ktoré si počas prechádzania ním pokladám. Poukazujem na nestabilnosť a efemérnosť živej a virtuálnej hmoty v 21. storočí. Mojim zámerom je skúmanie “reality” a vnímania vlastného “ja” vo vzťahu k technológii. Zaujíma ma interakcia človeka s digitálnym priestorom, vzialenie sa “skutočnému” a vedomé posúvanie hraníc fyzického priestoru na pozadí s neutíchajúcim pocitom straty kontaktu s prírodou – Solastalgia. Ide o akési hľadanie balansu medzi umelým a organickým. Medzi výdobytkami modernej doby a naopak, návratu k naturálnemu prostrediu. Vedie ma k tomu inštinktívny pocit spolupatričnosti s prírodou a súčasná fascinácia novou technológiou.
Inteligentné predmety a stroje, nanotechnológie, biotechnológie a dátové úložné kapacity. Dôležitá je rýchlosť, rozsah a vplyv. Stojíme na prahu nového sveta – Industry 4.0 a zároveň na hrane. Aký vplyv má na nás priemyselná revolúcia? Technológie nás vedú k tomu aby sme sa vzdialili od toho “skutočného”. Digitálne sa postupne stáva novým prirodzeným. Realita zasa neurčitým imaginárnym miestom. Umelé textúry a tvary. Neúplné kópie. Žijeme vo veľmi zvláštnej dobe. To, že čelíme veľkému množstvu ďalších možných prítomností nám vôbec nepomáha. Nachádzame sa simultánne vo viacerých realitách ako nejednoznačné entity. Viac on- ako off-line. Rozdiely medzi fyzickým a virtuálnym sa vytrácajú. Nás a náš život poznajú algorytmy lepšie ako my sami. Ako spoločnosť, pre ktorú sa technológie stali neoddeliteľnou súčasťou života, už ďalej neexistujeme ako stabilné, fyzicky definované bytosti v priestore. Časti našej osobnosti lietajú virtuálnom a rozširujú vnímanie našeho “ja” ďaleko za hranice reality. Sama seba sa pýtam a hľadám odpovede na otázku: Je priemyselná revolúcia dystópiou, ktorá si len požičiava šaty utópie? Alebo je to naopak? Jedným z možných smerov úniku z tejto slučky sa stala práve príroda.
Moja bakalárska práca sa zrodila z fascinácie pre mňa novou technológiou a z vôle experimentovať s prirodzeným prostredím okolo nás. Nazerám na les, ako na mocné miesto, ktoré skúmam objektívom moderných technológií. Forma vychádza z princípu prechádzania sa, počas ktorého z lesa a jeho blízkeho okolia zbieram materiál, ktorý digitalizujem. Používam reálne dáta ako vstupné informácie pre 3D prostredie. Skenujem svet, z ktorého tvorím virtuálny priestor. Imaginárnu krajinu, ktorá je založená na 1000kach fotografií. Drobné polygóny nahrádzajú organickú štruktúru. Nedokonalosti a stopy softvéru, ktoré sa pri tomto procese premeny automaticky objavujú ponechávam ako kvality hodné zachovania. Pracujem so stratou, ktorá vzniká. Zbieram takto zdanlivo náhodné, často abstraktné fragmenty skutočnosti, ktoré zmrazujem v digitálnom svete. Sú to imaginárne časti, kópie reality, sochy v XYZ priestore. Sledujeme ich očami virtuálnej kamery. Prírodný povrch, digitálna konštrukcia. Renaturalizácia virtuálnej hmoty. Dekonštrukcia reality. Redukcia na čo najjednoduchšie formy levitujúce v priestore. Rozklad skutočnosti. Entropia.
Skúmam prechádzku 3D priestorom v ktorom vzťah a hranice medzi človekom a objektom, alebo človekom a jeho okolím zatiaľ nie sú definované. Moja bakalárska práca sa chce pokúsiť o poskytnutie priestoru pre diváka na zamyslenie sa nad súčasným prepojením života s digitálnym svetom. Zobrazenie prirodnej krajiny posilňuje napätie medzi familiárnosťou námetu a odcudzenosťou jeho digitálneho prevedenia. Práca s krajinou v historii umenia úzko súvisí s objavom fotografie. Je preto celkom prirodzené, že výber 3D skenovania ako výtvarného média ma automaticky viedol aj k opätovnej reflexii a prehodnoteniu vzťahu človeka so životným prostredím.
Katedra
Ateliér
Ročník štúdia
Stupeň štúdia
Katedra
Ateliér
Ročník štúdia
Stupeň štúdia
Ďalšie príspevky z katedry
Vyhľadajte meno študenta alebo názov práce
Ďalšie príspevky z katedry
Les. Mocné miesto. Príjemné miesto. Túlanie sa jeho cestičkami sa pre mňa stalo akousi meditáciou v pohybe. Zatiaľ čo myseľ počas prechádzky stimulujú hlboké senzorické podnety, naše fyzické telo zažíva tzv. “forest bathing”. Predstavuje to pre nás cennú skúsenosť, ktorá zanecháva hlboký pocit vyrovnania a spokojnosti. Taký môže poskytnúť len bezprostredný stret s prírodou. Keď sme tam – “tu”, máme čas pozorne vnímať, reflektovať a uvažovať o všetkom. A takto, v lese sa začala formulovať aj moja bakalárska práca.
Les, ako celok, vnímam ako ekológiu, ktorá zahŕňa ľudské bytosti súčasne s organickou i anorganickou matériou. Analyzujem otázky, ktoré si počas prechádzania ním pokladám. Poukazujem na nestabilnosť a efemérnosť živej a virtuálnej hmoty v 21. storočí. Mojim zámerom je skúmanie “reality” a vnímania vlastného “ja” vo vzťahu k technológii. Zaujíma ma interakcia človeka s digitálnym priestorom, vzialenie sa “skutočnému” a vedomé posúvanie hraníc fyzického priestoru na pozadí s neutíchajúcim pocitom straty kontaktu s prírodou – Solastalgia. Ide o akési hľadanie balansu medzi umelým a organickým. Medzi výdobytkami modernej doby a naopak, návratu k naturálnemu prostrediu. Vedie ma k tomu inštinktívny pocit spolupatričnosti s prírodou a súčasná fascinácia novou technológiou.
Inteligentné predmety a stroje, nanotechnológie, biotechnológie a dátové úložné kapacity. Dôležitá je rýchlosť, rozsah a vplyv. Stojíme na prahu nového sveta – Industry 4.0 a zároveň na hrane. Aký vplyv má na nás priemyselná revolúcia? Technológie nás vedú k tomu aby sme sa vzdialili od toho “skutočného”. Digitálne sa postupne stáva novým prirodzeným. Realita zasa neurčitým imaginárnym miestom. Umelé textúry a tvary. Neúplné kópie. Žijeme vo veľmi zvláštnej dobe. To, že čelíme veľkému množstvu ďalších možných prítomností nám vôbec nepomáha. Nachádzame sa simultánne vo viacerých realitách ako nejednoznačné entity. Viac on- ako off-line. Rozdiely medzi fyzickým a virtuálnym sa vytrácajú. Nás a náš život poznajú algorytmy lepšie ako my sami. Ako spoločnosť, pre ktorú sa technológie stali neoddeliteľnou súčasťou života, už ďalej neexistujeme ako stabilné, fyzicky definované bytosti v priestore. Časti našej osobnosti lietajú virtuálnom a rozširujú vnímanie našeho “ja” ďaleko za hranice reality. Sama seba sa pýtam a hľadám odpovede na otázku: Je priemyselná revolúcia dystópiou, ktorá si len požičiava šaty utópie? Alebo je to naopak? Jedným z možných smerov úniku z tejto slučky sa stala práve príroda.
Moja bakalárska práca sa zrodila z fascinácie pre mňa novou technológiou a z vôle experimentovať s prirodzeným prostredím okolo nás. Nazerám na les, ako na mocné miesto, ktoré skúmam objektívom moderných technológií. Forma vychádza z princípu prechádzania sa, počas ktorého z lesa a jeho blízkeho okolia zbieram materiál, ktorý digitalizujem. Používam reálne dáta ako vstupné informácie pre 3D prostredie. Skenujem svet, z ktorého tvorím virtuálny priestor. Imaginárnu krajinu, ktorá je založená na 1000kach fotografií. Drobné polygóny nahrádzajú organickú štruktúru. Nedokonalosti a stopy softvéru, ktoré sa pri tomto procese premeny automaticky objavujú ponechávam ako kvality hodné zachovania. Pracujem so stratou, ktorá vzniká. Zbieram takto zdanlivo náhodné, často abstraktné fragmenty skutočnosti, ktoré zmrazujem v digitálnom svete. Sú to imaginárne časti, kópie reality, sochy v XYZ priestore. Sledujeme ich očami virtuálnej kamery. Prírodný povrch, digitálna konštrukcia. Renaturalizácia virtuálnej hmoty. Dekonštrukcia reality. Redukcia na čo najjednoduchšie formy levitujúce v priestore. Rozklad skutočnosti. Entropia.
Skúmam prechádzku 3D priestorom v ktorom vzťah a hranice medzi človekom a objektom, alebo človekom a jeho okolím zatiaľ nie sú definované. Moja bakalárska práca sa chce pokúsiť o poskytnutie priestoru pre diváka na zamyslenie sa nad súčasným prepojením života s digitálnym svetom. Zobrazenie prirodnej krajiny posilňuje napätie medzi familiárnosťou námetu a odcudzenosťou jeho digitálneho prevedenia. Práca s krajinou v historii umenia úzko súvisí s objavom fotografie. Je preto celkom prirodzené, že výber 3D skenovania ako výtvarného média ma automaticky viedol aj k opätovnej reflexii a prehodnoteniu vzťahu človeka so životným prostredím.
Katedra
Ateliér
Ročník štúdia
Stupeň štúdia
Katedra
Ateliér
Ročník štúdia
Stupeň štúdia
Les. Mocné miesto. Príjemné miesto. Túlanie sa jeho cestičkami sa pre mňa stalo akousi meditáciou v pohybe. Zatiaľ čo myseľ počas prechádzky stimulujú hlboké senzorické podnety, naše fyzické telo zažíva tzv. “forest bathing”. Predstavuje to pre nás cennú skúsenosť, ktorá zanecháva hlboký pocit vyrovnania a spokojnosti. Taký môže poskytnúť len bezprostredný stret s prírodou. Keď sme tam – “tu”, máme čas pozorne vnímať, reflektovať a uvažovať o všetkom. A takto, v lese sa začala formulovať aj moja bakalárska práca.
Les, ako celok, vnímam ako ekológiu, ktorá zahŕňa ľudské bytosti súčasne s organickou i anorganickou matériou. Analyzujem otázky, ktoré si počas prechádzania ním pokladám. Poukazujem na nestabilnosť a efemérnosť živej a virtuálnej hmoty v 21. storočí. Mojim zámerom je skúmanie “reality” a vnímania vlastného “ja” vo vzťahu k technológii. Zaujíma ma interakcia človeka s digitálnym priestorom, vzialenie sa “skutočnému” a vedomé posúvanie hraníc fyzického priestoru na pozadí s neutíchajúcim pocitom straty kontaktu s prírodou – Solastalgia. Ide o akési hľadanie balansu medzi umelým a organickým. Medzi výdobytkami modernej doby a naopak, návratu k naturálnemu prostrediu. Vedie ma k tomu inštinktívny pocit spolupatričnosti s prírodou a súčasná fascinácia novou technológiou.
Inteligentné predmety a stroje, nanotechnológie, biotechnológie a dátové úložné kapacity. Dôležitá je rýchlosť, rozsah a vplyv. Stojíme na prahu nového sveta – Industry 4.0 a zároveň na hrane. Aký vplyv má na nás priemyselná revolúcia? Technológie nás vedú k tomu aby sme sa vzdialili od toho “skutočného”. Digitálne sa postupne stáva novým prirodzeným. Realita zasa neurčitým imaginárnym miestom. Umelé textúry a tvary. Neúplné kópie. Žijeme vo veľmi zvláštnej dobe. To, že čelíme veľkému množstvu ďalších možných prítomností nám vôbec nepomáha. Nachádzame sa simultánne vo viacerých realitách ako nejednoznačné entity. Viac on- ako off-line. Rozdiely medzi fyzickým a virtuálnym sa vytrácajú. Nás a náš život poznajú algorytmy lepšie ako my sami. Ako spoločnosť, pre ktorú sa technológie stali neoddeliteľnou súčasťou života, už ďalej neexistujeme ako stabilné, fyzicky definované bytosti v priestore. Časti našej osobnosti lietajú virtuálnom a rozširujú vnímanie našeho “ja” ďaleko za hranice reality. Sama seba sa pýtam a hľadám odpovede na otázku: Je priemyselná revolúcia dystópiou, ktorá si len požičiava šaty utópie? Alebo je to naopak? Jedným z možných smerov úniku z tejto slučky sa stala práve príroda.
Moja bakalárska práca sa zrodila z fascinácie pre mňa novou technológiou a z vôle experimentovať s prirodzeným prostredím okolo nás. Nazerám na les, ako na mocné miesto, ktoré skúmam objektívom moderných technológií. Forma vychádza z princípu prechádzania sa, počas ktorého z lesa a jeho blízkeho okolia zbieram materiál, ktorý digitalizujem. Používam reálne dáta ako vstupné informácie pre 3D prostredie. Skenujem svet, z ktorého tvorím virtuálny priestor. Imaginárnu krajinu, ktorá je založená na 1000kach fotografií. Drobné polygóny nahrádzajú organickú štruktúru. Nedokonalosti a stopy softvéru, ktoré sa pri tomto procese premeny automaticky objavujú ponechávam ako kvality hodné zachovania. Pracujem so stratou, ktorá vzniká. Zbieram takto zdanlivo náhodné, často abstraktné fragmenty skutočnosti, ktoré zmrazujem v digitálnom svete. Sú to imaginárne časti, kópie reality, sochy v XYZ priestore. Sledujeme ich očami virtuálnej kamery. Prírodný povrch, digitálna konštrukcia. Renaturalizácia virtuálnej hmoty. Dekonštrukcia reality. Redukcia na čo najjednoduchšie formy levitujúce v priestore. Rozklad skutočnosti. Entropia.
Skúmam prechádzku 3D priestorom v ktorom vzťah a hranice medzi človekom a objektom, alebo človekom a jeho okolím zatiaľ nie sú definované. Moja bakalárska práca sa chce pokúsiť o poskytnutie priestoru pre diváka na zamyslenie sa nad súčasným prepojením života s digitálnym svetom. Zobrazenie prirodnej krajiny posilňuje napätie medzi familiárnosťou námetu a odcudzenosťou jeho digitálneho prevedenia. Práca s krajinou v historii umenia úzko súvisí s objavom fotografie. Je preto celkom prirodzené, že výber 3D skenovania ako výtvarného média ma automaticky viedol aj k opätovnej reflexii a prehodnoteniu vzťahu človeka so životným prostredím.
Katedra
Ateliér
Ročník štúdia
Stupeň štúdia
Katedra
Ateliér
Ročník štúdia
Stupeň štúdia
Ďalšie príspevky z katedry