Mimézis • Patrícia Chamrazová

Mimézis

Les. Mocné miesto. Príjemné miesto. Túlanie sa jeho cestičkami sa pre mňa stalo akousi meditáciou v pohybe. Zatiaľ čo myseľ počas prechádzky stimulujú hlboké senzorické podnety, naše fyzické telo zažíva tzv. “forest bathing”. Predstavuje to pre nás cennú skúsenosť, ktorá zanecháva hlboký pocit vyrovnania a spokojnosti. Taký môže poskytnúť len bezprostredný stret s prírodou. Keď sme tam – “tu”, máme čas pozorne vnímať, reflektovať a uvažovať o všetkom. A takto, v lese sa začala formulovať aj moja bakalárska práca.

 

 

Les, ako celok, vnímam ako ekológiu, ktorá zahŕňa ľudské bytosti súčasne s organickou i anorganickou matériou. Analyzujem otázky, ktoré si počas prechádzania ním pokladám. Poukazujem na nestabilnosť a efemérnosť živej a virtuálnej hmoty v 21. storočí. Mojim zámerom je skúmanie “reality” a vnímania vlastného “ja” vo vzťahu k technológii. Zaujíma ma interakcia človeka s digitálnym priestorom, vzialenie sa “skutočnému” a vedomé posúvanie hraníc fyzického priestoru na pozadí s neutíchajúcim pocitom straty kontaktu s prírodou – Solastalgia. Ide o akési hľadanie balansu medzi umelým a organickým. Medzi výdobytkami modernej doby a naopak, návratu k naturálnemu prostrediu. Vedie ma k tomu inštinktívny pocit spolupatričnosti s prírodou a súčasná fascinácia novou technológiou. 

 

 

Inteligentné predmety a stroje, nanotechnológie, biotechnológie a dátové úložné kapacity. Dôležitá je rýchlosť, rozsah a vplyv. Stojíme na prahu nového sveta – Industry 4.0  a zároveň na hrane. Aký vplyv má na nás priemyselná revolúcia? Technológie nás vedú k tomu aby sme sa vzdialili od toho “skutočného”. Digitálne sa postupne stáva novým prirodzeným. Realita zasa neurčitým imaginárnym miestom. Umelé textúry a tvary. Neúplné kópie. Žijeme vo veľmi zvláštnej dobe. To, že čelíme veľkému množstvu ďalších možných prítomností nám vôbec nepomáha. Nachádzame sa simultánne vo viacerých realitách ako nejednoznačné entity. Viac on- ako off-line. Rozdiely medzi fyzickým a virtuálnym sa vytrácajú. Nás a náš život poznajú algorytmy lepšie ako my sami. Ako spoločnosť, pre ktorú sa technológie stali neoddeliteľnou súčasťou života, už ďalej neexistujeme ako stabilné, fyzicky definované bytosti v priestore. Časti našej osobnosti lietajú virtuálnom a rozširujú vnímanie našeho “ja” ďaleko za hranice reality. Sama seba sa pýtam a hľadám odpovede na otázku: Je priemyselná revolúcia dystópiou, ktorá si len požičiava šaty utópie? Alebo je to naopak? Jedným z možných smerov úniku z tejto slučky sa stala práve príroda.

 

 

Moja bakalárska práca sa zrodila z fascinácie pre mňa novou technológiou a z vôle experimentovať s prirodzeným prostredím okolo nás. Nazerám na les, ako na mocné miesto, ktoré skúmam objektívom moderných technológií. Forma vychádza z princípu prechádzania sa, počas ktorého z lesa a jeho blízkeho okolia zbieram materiál, ktorý digitalizujem. Používam reálne dáta ako vstupné informácie pre 3D prostredie. Skenujem svet, z ktorého tvorím virtuálny priestor. Imaginárnu krajinu, ktorá je založená na 1000kach fotografií. Drobné polygóny nahrádzajú organickú štruktúru. Nedokonalosti a stopy softvéru, ktoré sa pri tomto procese premeny automaticky objavujú ponechávam ako kvality hodné zachovania. Pracujem so stratou, ktorá vzniká. Zbieram takto zdanlivo náhodné, často abstraktné fragmenty skutočnosti, ktoré zmrazujem v digitálnom svete. Sú to imaginárne časti, kópie reality, sochy v XYZ priestore. Sledujeme ich očami virtuálnej kamery. Prírodný povrch, digitálna konštrukcia. Renaturalizácia virtuálnej hmoty. Dekonštrukcia reality. Redukcia na čo najjednoduchšie formy levitujúce v priestore. Rozklad skutočnosti. Entropia. 

 

 

Skúmam prechádzku 3D priestorom v ktorom vzťah a hranice medzi človekom a objektom, alebo človekom a jeho okolím zatiaľ nie sú definované. Moja bakalárska práca sa chce pokúsiť o poskytnutie priestoru pre diváka na zamyslenie sa nad súčasným prepojením života s digitálnym svetom. Zobrazenie prirodnej krajiny posilňuje napätie medzi familiárnosťou námetu a odcudzenosťou jeho digitálneho prevedenia. Práca s krajinou v historii umenia úzko súvisí s objavom fotografie. Je preto celkom prirodzené, že výber 3D skenovania ako výtvarného média ma automaticky viedol aj k opätovnej reflexii a prehodnoteniu vzťahu človeka so životným prostredím. 

Zdieľať

Mimézis • Patrícia Chamrazová

Mimézis

Les. Mocné miesto. Príjemné miesto. Túlanie sa jeho cestičkami sa pre mňa stalo akousi meditáciou v pohybe. Zatiaľ čo myseľ počas prechádzky stimulujú hlboké senzorické podnety, naše fyzické telo zažíva tzv. “forest bathing”. Predstavuje to pre nás cennú skúsenosť, ktorá zanecháva hlboký pocit vyrovnania a spokojnosti. Taký môže poskytnúť len bezprostredný stret s prírodou. Keď sme tam – “tu”, máme čas pozorne vnímať, reflektovať a uvažovať o všetkom. A takto, v lese sa začala formulovať aj moja bakalárska práca.

 

 

Les, ako celok, vnímam ako ekológiu, ktorá zahŕňa ľudské bytosti súčasne s organickou i anorganickou matériou. Analyzujem otázky, ktoré si počas prechádzania ním pokladám. Poukazujem na nestabilnosť a efemérnosť živej a virtuálnej hmoty v 21. storočí. Mojim zámerom je skúmanie “reality” a vnímania vlastného “ja” vo vzťahu k technológii. Zaujíma ma interakcia človeka s digitálnym priestorom, vzialenie sa “skutočnému” a vedomé posúvanie hraníc fyzického priestoru na pozadí s neutíchajúcim pocitom straty kontaktu s prírodou – Solastalgia. Ide o akési hľadanie balansu medzi umelým a organickým. Medzi výdobytkami modernej doby a naopak, návratu k naturálnemu prostrediu. Vedie ma k tomu inštinktívny pocit spolupatričnosti s prírodou a súčasná fascinácia novou technológiou. 

 

 

Inteligentné predmety a stroje, nanotechnológie, biotechnológie a dátové úložné kapacity. Dôležitá je rýchlosť, rozsah a vplyv. Stojíme na prahu nového sveta – Industry 4.0  a zároveň na hrane. Aký vplyv má na nás priemyselná revolúcia? Technológie nás vedú k tomu aby sme sa vzdialili od toho “skutočného”. Digitálne sa postupne stáva novým prirodzeným. Realita zasa neurčitým imaginárnym miestom. Umelé textúry a tvary. Neúplné kópie. Žijeme vo veľmi zvláštnej dobe. To, že čelíme veľkému množstvu ďalších možných prítomností nám vôbec nepomáha. Nachádzame sa simultánne vo viacerých realitách ako nejednoznačné entity. Viac on- ako off-line. Rozdiely medzi fyzickým a virtuálnym sa vytrácajú. Nás a náš život poznajú algorytmy lepšie ako my sami. Ako spoločnosť, pre ktorú sa technológie stali neoddeliteľnou súčasťou života, už ďalej neexistujeme ako stabilné, fyzicky definované bytosti v priestore. Časti našej osobnosti lietajú virtuálnom a rozširujú vnímanie našeho “ja” ďaleko za hranice reality. Sama seba sa pýtam a hľadám odpovede na otázku: Je priemyselná revolúcia dystópiou, ktorá si len požičiava šaty utópie? Alebo je to naopak? Jedným z možných smerov úniku z tejto slučky sa stala práve príroda.

 

 

Moja bakalárska práca sa zrodila z fascinácie pre mňa novou technológiou a z vôle experimentovať s prirodzeným prostredím okolo nás. Nazerám na les, ako na mocné miesto, ktoré skúmam objektívom moderných technológií. Forma vychádza z princípu prechádzania sa, počas ktorého z lesa a jeho blízkeho okolia zbieram materiál, ktorý digitalizujem. Používam reálne dáta ako vstupné informácie pre 3D prostredie. Skenujem svet, z ktorého tvorím virtuálny priestor. Imaginárnu krajinu, ktorá je založená na 1000kach fotografií. Drobné polygóny nahrádzajú organickú štruktúru. Nedokonalosti a stopy softvéru, ktoré sa pri tomto procese premeny automaticky objavujú ponechávam ako kvality hodné zachovania. Pracujem so stratou, ktorá vzniká. Zbieram takto zdanlivo náhodné, často abstraktné fragmenty skutočnosti, ktoré zmrazujem v digitálnom svete. Sú to imaginárne časti, kópie reality, sochy v XYZ priestore. Sledujeme ich očami virtuálnej kamery. Prírodný povrch, digitálna konštrukcia. Renaturalizácia virtuálnej hmoty. Dekonštrukcia reality. Redukcia na čo najjednoduchšie formy levitujúce v priestore. Rozklad skutočnosti. Entropia. 

 

 

Skúmam prechádzku 3D priestorom v ktorom vzťah a hranice medzi človekom a objektom, alebo človekom a jeho okolím zatiaľ nie sú definované. Moja bakalárska práca sa chce pokúsiť o poskytnutie priestoru pre diváka na zamyslenie sa nad súčasným prepojením života s digitálnym svetom. Zobrazenie prirodnej krajiny posilňuje napätie medzi familiárnosťou námetu a odcudzenosťou jeho digitálneho prevedenia. Práca s krajinou v historii umenia úzko súvisí s objavom fotografie. Je preto celkom prirodzené, že výber 3D skenovania ako výtvarného média ma automaticky viedol aj k opätovnej reflexii a prehodnoteniu vzťahu človeka so životným prostredím. 

Zdieľať

Mimézis • Patrícia Chamrazová

Mimézis

Les. Mocné miesto. Príjemné miesto. Túlanie sa jeho cestičkami sa pre mňa stalo akousi meditáciou v pohybe. Zatiaľ čo myseľ počas prechádzky stimulujú hlboké senzorické podnety, naše fyzické telo zažíva tzv. “forest bathing”. Predstavuje to pre nás cennú skúsenosť, ktorá zanecháva hlboký pocit vyrovnania a spokojnosti. Taký môže poskytnúť len bezprostredný stret s prírodou. Keď sme tam – “tu”, máme čas pozorne vnímať, reflektovať a uvažovať o všetkom. A takto, v lese sa začala formulovať aj moja bakalárska práca.

 

 

Les, ako celok, vnímam ako ekológiu, ktorá zahŕňa ľudské bytosti súčasne s organickou i anorganickou matériou. Analyzujem otázky, ktoré si počas prechádzania ním pokladám. Poukazujem na nestabilnosť a efemérnosť živej a virtuálnej hmoty v 21. storočí. Mojim zámerom je skúmanie “reality” a vnímania vlastného “ja” vo vzťahu k technológii. Zaujíma ma interakcia človeka s digitálnym priestorom, vzialenie sa “skutočnému” a vedomé posúvanie hraníc fyzického priestoru na pozadí s neutíchajúcim pocitom straty kontaktu s prírodou – Solastalgia. Ide o akési hľadanie balansu medzi umelým a organickým. Medzi výdobytkami modernej doby a naopak, návratu k naturálnemu prostrediu. Vedie ma k tomu inštinktívny pocit spolupatričnosti s prírodou a súčasná fascinácia novou technológiou. 

 

 

Inteligentné predmety a stroje, nanotechnológie, biotechnológie a dátové úložné kapacity. Dôležitá je rýchlosť, rozsah a vplyv. Stojíme na prahu nového sveta – Industry 4.0  a zároveň na hrane. Aký vplyv má na nás priemyselná revolúcia? Technológie nás vedú k tomu aby sme sa vzdialili od toho “skutočného”. Digitálne sa postupne stáva novým prirodzeným. Realita zasa neurčitým imaginárnym miestom. Umelé textúry a tvary. Neúplné kópie. Žijeme vo veľmi zvláštnej dobe. To, že čelíme veľkému množstvu ďalších možných prítomností nám vôbec nepomáha. Nachádzame sa simultánne vo viacerých realitách ako nejednoznačné entity. Viac on- ako off-line. Rozdiely medzi fyzickým a virtuálnym sa vytrácajú. Nás a náš život poznajú algorytmy lepšie ako my sami. Ako spoločnosť, pre ktorú sa technológie stali neoddeliteľnou súčasťou života, už ďalej neexistujeme ako stabilné, fyzicky definované bytosti v priestore. Časti našej osobnosti lietajú virtuálnom a rozširujú vnímanie našeho “ja” ďaleko za hranice reality. Sama seba sa pýtam a hľadám odpovede na otázku: Je priemyselná revolúcia dystópiou, ktorá si len požičiava šaty utópie? Alebo je to naopak? Jedným z možných smerov úniku z tejto slučky sa stala práve príroda.

 

 

Moja bakalárska práca sa zrodila z fascinácie pre mňa novou technológiou a z vôle experimentovať s prirodzeným prostredím okolo nás. Nazerám na les, ako na mocné miesto, ktoré skúmam objektívom moderných technológií. Forma vychádza z princípu prechádzania sa, počas ktorého z lesa a jeho blízkeho okolia zbieram materiál, ktorý digitalizujem. Používam reálne dáta ako vstupné informácie pre 3D prostredie. Skenujem svet, z ktorého tvorím virtuálny priestor. Imaginárnu krajinu, ktorá je založená na 1000kach fotografií. Drobné polygóny nahrádzajú organickú štruktúru. Nedokonalosti a stopy softvéru, ktoré sa pri tomto procese premeny automaticky objavujú ponechávam ako kvality hodné zachovania. Pracujem so stratou, ktorá vzniká. Zbieram takto zdanlivo náhodné, často abstraktné fragmenty skutočnosti, ktoré zmrazujem v digitálnom svete. Sú to imaginárne časti, kópie reality, sochy v XYZ priestore. Sledujeme ich očami virtuálnej kamery. Prírodný povrch, digitálna konštrukcia. Renaturalizácia virtuálnej hmoty. Dekonštrukcia reality. Redukcia na čo najjednoduchšie formy levitujúce v priestore. Rozklad skutočnosti. Entropia. 

 

 

Skúmam prechádzku 3D priestorom v ktorom vzťah a hranice medzi človekom a objektom, alebo človekom a jeho okolím zatiaľ nie sú definované. Moja bakalárska práca sa chce pokúsiť o poskytnutie priestoru pre diváka na zamyslenie sa nad súčasným prepojením života s digitálnym svetom. Zobrazenie prirodnej krajiny posilňuje napätie medzi familiárnosťou námetu a odcudzenosťou jeho digitálneho prevedenia. Práca s krajinou v historii umenia úzko súvisí s objavom fotografie. Je preto celkom prirodzené, že výber 3D skenovania ako výtvarného média ma automaticky viedol aj k opätovnej reflexii a prehodnoteniu vzťahu človeka so životným prostredím. 

Zdieľať
IMG_128423small-90abe20e

Patrícia Chamrazová

patricia.cham0258@gmail.com

0905762624

IMG_128423small-90abe20e

Patrícia Chamrazová

patricia.cham0258@gmail.com

0905762624

Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave

Katedra

Intermédiá

Ateliér

Ateliér priestorových komunikácií +

Ročník štúdia

1.

Stupeň štúdia

Mgr.

Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave

Katedra

Intermédiá

Ateliér

Ateliér priestorových komunikácií +

Ročník štúdia

1.

Stupeň štúdia

Mgr.