Akt fotografovania • Barbora Katuščáková

Akt fotografovania

„Problém není v tom, že si lidé pamatují prostřednictvím fotografií; jde o to, že si pamatují pouze fotografie. Toto vzpomínaní skrze fotografie zatlačuje do pozadí jiné formy porozumění – a jiné formy paměti.”
Susan Sontag, S bolestí druhých před očima
 
„Fotoaparát nás zbavuje břemena paměti.“
John Berger, O pohledu
 
Moje úvahy nad zadanou témou Akt fotografovania boli od počiatku formované pocitom presýtenosti množstvom obrazov, ktoré nás v dnešnej dobe obklopujú. Fotografiami potvdrzujeme svoju existenciu, čo nie je zaznamenané takmer akoby sa ani nestalo. Je takmer nemožné vo vizuálnom pretlaku dnešnej doby posúdiť, čo je hodné našej pozornosti a naozaj stojí za odfotografovanie. V podstate neobmedzené množstvo dostupných záberov nás podnecuje fotiť všetko, vrátane banalít a vzniknuté zábery vyžadujú triedenie, selektovanie a najmä archiváciu.
Pociťujem zodpovednosť za vlastnú fotografickú stopu, za množstvo každodenne pribúdajúcich snímok, ktoré konzumujem a zároveň produkujem. Fotografie v istom slova zmysle nahrádzajú naše spomienky, pojem fotoarchív sa stal synonymom pre náš život. Akt fotografovania sa tak stáva aktom zapamätávania.
Jedným zo spoločných znakov analógovej a digitálnej fotografie je hrozba veľmi ľahkej a nenávratnej straty originálov či už ide negatívy alebo dáta. Často ma sužujú obavy zo straty fotografického archívu a predsa ten, kto prichádza o fotografie akoby prišiel o spomienky, pamäť a ultimátne o svoju identitu. Zámerom projektu je skrz fotografický obraz dostať do popredia iné formy pamäte a odpútať sa tým od bežných spomienkových fotografií, na ktoré sa dnes tak veľmi spoliehame.
Na úvodných snímkach zachytávam miesta prepojené s určitými životnými udalosťami, no vyhýbam sa pri tom zobrazovaniu kontextu času či udalosti, zámerne vynechávam prvky bežne prítomné na fotografiách dokumentujúcich naše spomienky. Nútim samú seba sa ,,manuálne rozpamätať” a zároveň napĺňam akúsi vlastnú potrebu konečne fotografovať obyčajné ,,nič”, v konstraste s mojim zvyčajným pocitom povinnosti zaznamenávať každý moment.
V druhej časti práce ma inšpirovali mnemotechnické pomôcky, konkrétne metóda loci nazývaná aj technikou vzdušných zámkov. Túto metódu siahajúcu hlboko do ľudskej histórie práce s informáciami, je možné využiť na memorovanie širokého spektra faktov – od obyčajného nákupného zoznamu po dôležité historické medzníky dejín. Princípom je využitie vizualizácie miesta, ktoré si vieme ľahko predstaviť. Následne zvolené miesto zapĺňame predstavami či konkrétnymi predmetmi, ktoré reprezentujú to, čo si potrebujeme zapamätať. Požadované informácie si vieme vybaviť postupnou mentálnou prechádzkou po danej lokalite.
Zaujímali ma možnosti, ako prepojiť mnemotechnické pomôcky s fotografickým obrazom a aktom fotografovania. Rozhodla som sa trasu mojej pravidelnej prechádzky pretvoriť na mentálnu prechádzku využívanú v metóde loci. Na fotografiách zakomponuvávam do priestoru jednotlivé asociačné predmety, ktoré zastupujú moje spomienky a isté životné etapy. Prepájam svoje okolie, fyzický svet, ktorý ma obklopuje, s mojim vnútorným svetom snívania a spomínania, minulosť a prítomnosť sa istým spôsobom dostáva do jednej časovej roviny. Techniku, ktorá je zvyčajne uplatňovaná na memorovanie dôležitých faktov aplikujem na pre mňa najdôležitejšie informácie – informácie o mojom vlastnom živote.
 
Fotografie v plnom rozlíšení k zhliadnutiu tu.
 
Description of the project in English available here.
 
Share on facebook
Zdieľať

Akt fotografovania • Barbora Katuščáková

Akt fotografovania

„Problém není v tom, že si lidé pamatují prostřednictvím fotografií; jde o to, že si pamatují pouze fotografie. Toto vzpomínaní skrze fotografie zatlačuje do pozadí jiné formy porozumění – a jiné formy paměti.”
Susan Sontag, S bolestí druhých před očima
 
„Fotoaparát nás zbavuje břemena paměti.“
John Berger, O pohledu
 
Moje úvahy nad zadanou témou Akt fotografovania boli od počiatku formované pocitom presýtenosti množstvom obrazov, ktoré nás v dnešnej dobe obklopujú. Fotografiami potvdrzujeme svoju existenciu, čo nie je zaznamenané takmer akoby sa ani nestalo. Je takmer nemožné vo vizuálnom pretlaku dnešnej doby posúdiť, čo je hodné našej pozornosti a naozaj stojí za odfotografovanie. V podstate neobmedzené množstvo dostupných záberov nás podnecuje fotiť všetko, vrátane banalít a vzniknuté zábery vyžadujú triedenie, selektovanie a najmä archiváciu.
Pociťujem zodpovednosť za vlastnú fotografickú stopu, za množstvo každodenne pribúdajúcich snímok, ktoré konzumujem a zároveň produkujem. Fotografie v istom slova zmysle nahrádzajú naše spomienky, pojem fotoarchív sa stal synonymom pre náš život. Akt fotografovania sa tak stáva aktom zapamätávania.
Jedným zo spoločných znakov analógovej a digitálnej fotografie je hrozba veľmi ľahkej a nenávratnej straty originálov či už ide negatívy alebo dáta. Často ma sužujú obavy zo straty fotografického archívu a predsa ten, kto prichádza o fotografie akoby prišiel o spomienky, pamäť a ultimátne o svoju identitu. Zámerom projektu je skrz fotografický obraz dostať do popredia iné formy pamäte a odpútať sa tým od bežných spomienkových fotografií, na ktoré sa dnes tak veľmi spoliehame.
Na úvodných snímkach zachytávam miesta prepojené s určitými životnými udalosťami, no vyhýbam sa pri tom zobrazovaniu kontextu času či udalosti, zámerne vynechávam prvky bežne prítomné na fotografiách dokumentujúcich naše spomienky. Nútim samú seba sa ,,manuálne rozpamätať” a zároveň napĺňam akúsi vlastnú potrebu konečne fotografovať obyčajné ,,nič”, v konstraste s mojim zvyčajným pocitom povinnosti zaznamenávať každý moment.
V druhej časti práce ma inšpirovali mnemotechnické pomôcky, konkrétne metóda loci nazývaná aj technikou vzdušných zámkov. Túto metódu siahajúcu hlboko do ľudskej histórie práce s informáciami, je možné využiť na memorovanie širokého spektra faktov – od obyčajného nákupného zoznamu po dôležité historické medzníky dejín. Princípom je využitie vizualizácie miesta, ktoré si vieme ľahko predstaviť. Následne zvolené miesto zapĺňame predstavami či konkrétnymi predmetmi, ktoré reprezentujú to, čo si potrebujeme zapamätať. Požadované informácie si vieme vybaviť postupnou mentálnou prechádzkou po danej lokalite.
Zaujímali ma možnosti, ako prepojiť mnemotechnické pomôcky s fotografickým obrazom a aktom fotografovania. Rozhodla som sa trasu mojej pravidelnej prechádzky pretvoriť na mentálnu prechádzku využívanú v metóde loci. Na fotografiách zakomponuvávam do priestoru jednotlivé asociačné predmety, ktoré zastupujú moje spomienky a isté životné etapy. Prepájam svoje okolie, fyzický svet, ktorý ma obklopuje, s mojim vnútorným svetom snívania a spomínania, minulosť a prítomnosť sa istým spôsobom dostáva do jednej časovej roviny. Techniku, ktorá je zvyčajne uplatňovaná na memorovanie dôležitých faktov aplikujem na pre mňa najdôležitejšie informácie – informácie o mojom vlastnom živote.
 
Fotografie v plnom rozlíšení k zhliadnutiu tu.
 
Description of the project in English available here.
 
Share on facebook
Zdieľať

Akt fotografovania • Barbora Katuščáková

Akt fotografovania

„Problém není v tom, že si lidé pamatují prostřednictvím fotografií; jde o to, že si pamatují pouze fotografie. Toto vzpomínaní skrze fotografie zatlačuje do pozadí jiné formy porozumění – a jiné formy paměti.”
Susan Sontag, S bolestí druhých před očima
 
„Fotoaparát nás zbavuje břemena paměti.“
John Berger, O pohledu
 
Moje úvahy nad zadanou témou Akt fotografovania boli od počiatku formované pocitom presýtenosti množstvom obrazov, ktoré nás v dnešnej dobe obklopujú. Fotografiami potvdrzujeme svoju existenciu, čo nie je zaznamenané takmer akoby sa ani nestalo. Je takmer nemožné vo vizuálnom pretlaku dnešnej doby posúdiť, čo je hodné našej pozornosti a naozaj stojí za odfotografovanie. V podstate neobmedzené množstvo dostupných záberov nás podnecuje fotiť všetko, vrátane banalít a vzniknuté zábery vyžadujú triedenie, selektovanie a najmä archiváciu.
Pociťujem zodpovednosť za vlastnú fotografickú stopu, za množstvo každodenne pribúdajúcich snímok, ktoré konzumujem a zároveň produkujem. Fotografie v istom slova zmysle nahrádzajú naše spomienky, pojem fotoarchív sa stal synonymom pre náš život. Akt fotografovania sa tak stáva aktom zapamätávania.
Jedným zo spoločných znakov analógovej a digitálnej fotografie je hrozba veľmi ľahkej a nenávratnej straty originálov či už ide negatívy alebo dáta. Často ma sužujú obavy zo straty fotografického archívu a predsa ten, kto prichádza o fotografie akoby prišiel o spomienky, pamäť a ultimátne o svoju identitu. Zámerom projektu je skrz fotografický obraz dostať do popredia iné formy pamäte a odpútať sa tým od bežných spomienkových fotografií, na ktoré sa dnes tak veľmi spoliehame.
Na úvodných snímkach zachytávam miesta prepojené s určitými životnými udalosťami, no vyhýbam sa pri tom zobrazovaniu kontextu času či udalosti, zámerne vynechávam prvky bežne prítomné na fotografiách dokumentujúcich naše spomienky. Nútim samú seba sa ,,manuálne rozpamätať” a zároveň napĺňam akúsi vlastnú potrebu konečne fotografovať obyčajné ,,nič”, v konstraste s mojim zvyčajným pocitom povinnosti zaznamenávať každý moment.
V druhej časti práce ma inšpirovali mnemotechnické pomôcky, konkrétne metóda loci nazývaná aj technikou vzdušných zámkov. Túto metódu siahajúcu hlboko do ľudskej histórie práce s informáciami, je možné využiť na memorovanie širokého spektra faktov – od obyčajného nákupného zoznamu po dôležité historické medzníky dejín. Princípom je využitie vizualizácie miesta, ktoré si vieme ľahko predstaviť. Následne zvolené miesto zapĺňame predstavami či konkrétnymi predmetmi, ktoré reprezentujú to, čo si potrebujeme zapamätať. Požadované informácie si vieme vybaviť postupnou mentálnou prechádzkou po danej lokalite.
Zaujímali ma možnosti, ako prepojiť mnemotechnické pomôcky s fotografickým obrazom a aktom fotografovania. Rozhodla som sa trasu mojej pravidelnej prechádzky pretvoriť na mentálnu prechádzku využívanú v metóde loci. Na fotografiách zakomponuvávam do priestoru jednotlivé asociačné predmety, ktoré zastupujú moje spomienky a isté životné etapy. Prepájam svoje okolie, fyzický svet, ktorý ma obklopuje, s mojim vnútorným svetom snívania a spomínania, minulosť a prítomnosť sa istým spôsobom dostáva do jednej časovej roviny. Techniku, ktorá je zvyčajne uplatňovaná na memorovanie dôležitých faktov aplikujem na pre mňa najdôležitejšie informácie – informácie o mojom vlastnom živote.
 
Fotografie v plnom rozlíšení k zhliadnutiu tu.
 
Description of the project in English available here.
 
Share on facebook
Zdieľať

Barbora Katuščáková

barborakatuscak@gmail.com

Barbora Katuščáková

barborakatuscak@gmail.com

Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave

Katedra

Fotografia a nové médiá

Ateliér

Ateliér o fotografii

Ročník štúdia

2.

Stupeň štúdia

Bc.

Vedúci pedagógovia

doc. Mgr. art. Silvia Saparová, ArtD. Mgr. art. Dominika Ličková, ArtD.

Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave

Katedra

Fotografia a nové médiá

Ateliér

Ateliér o fotografii

Ročník štúdia

2.

Stupeň štúdia

Bc.

Vedúci pedagógovia

doc. Mgr. art. Silvia Saparová, ArtD. Mgr. art. Dominika Ličková, ArtD.