Pri fotografovaní myslím na Barthesove slová, ktoré som mala na začiatku semestra uvedené ako inšpiráciu: “Z reálneho tela, ktoré je tam, vyšli lúče, ktoré sa ma dotkli, keď stojím tu, nezáleží na dĺžke trvania tohto prenosu; snímok mŕtvej bytosti sa má dotkne tak isto, ako oneskorene lúče nejakej hviezdy. Akási pupočná šnúra zväzuje telo fotografovanej veci s mojim pohľadom: svetlo, akokoľvek je nehmatateľné, je tu telesným médiom, je to koža, ktorú zdieľam s tým či tou, ktorí boli vyfotografovaní.” – Roland Barthes, Svetlá komora.

Fotografiami opisujem úzkostné stavy a pomocou expozičnej metódy využívanej v psychiatrii a teda vystavujem či exponujem samú seba do situacií kedy som prežívala úzkosť, navštevujem miesta, ktoré mi pripomínajú ťažké situácie alebo spomienky. Snažím sa celý tento proces prepájať s procesom expozície vo fotografii. Do akej miery vie fotografia zachytiť súčasný stav, dianie či pocit? V niektorých situáciách využívam fotografiu ako statický objekt – objekt ktorýpozoruje a skúma ale do istej miery zaznamenáva.

Celá séria je rozdelená do troch častí podľa postupu procesu terapie – spoznávanie, uvedomovanie, zmierenie.